Problém, ktorý majú spoločný SF a fantasy, je ten, že literárna veda tieto žánre najprv ignorovala. Následne ich (po dlhom tlaku) začala brať do úvahy, ale treba si uvedomiť, že časť akademickej obce a hlavne v humanitných vedách, disponuje "ideovým rasizmom" spočívajúcim v delení všetkého (obzvlášť umenia) na "nízke" a "vysoké" (čo je akosi pozostatok akademizmu, ktorý bol vo výtvarnom umení vydrvený na prelome 19./20. stor.). "Vážny akademik" samozrejme nebude bádať v "nízkej" oblasti. Pokiaľ bude bežný personál literárnovedných a literárnohistorických katedier nosiť frak, kravatu a pod. propriety namiesto normálneho civilu (sveter a džíny vniesol do fyziky už Albert Einstein - v prírodných vedách "scivilnenie vizáže aj mozgovne" vedcov už prebehlo a prinieslo veľa dobrého, hehe), tak sa na nás budú podobné "oficiálne" názory pošklebovať ďalej.
Tým samozrejme nechcem povedať, že tieto literatúry nemajú svoje peklo a svoj suterén, to má, koniec koncov, aj "vysoká" literatúra (to, že P. O. Hviezdoslava treba prekladať do slovenčiny!!! nám budiž varovaním - a nie, neprekladá sa, ako si môžete myslieť, z maďarčiny, ale z Hviezdoslavovho nezrozumiteľného umelého pajazyka). Vyhlásiť však SF a fantasy plošne za brak a "nízky" žáner, to by som si teda akosi fakt netrúfal.
U fantasy je trochu problém s tým, "na čo môže byť dobrá" (aj keď túto otázku v modernom umení považujem za dosť bezpredmetnú), ale u SF je to napr. istý "presah za horizont realizmu", vyjadriteľný ako "nemožno riešiť problémy budúcnosti prostriedkami minulosti".
Jedným z výrazných kulturizačných dopadov SF je napríklad potencovať záujem o prírodovedné disciplíny (ktorý inak masmédiá vytrvale vulgarizujú a demolujú - útoky na nukleárnu energetiku a nukleárne vedné odbory at all, vulgarizácia chémie typu zasievanie strachu z "Ečiek" čo je de facto len skrátená forma PRESNÉHO zápisu obsahu aditív a pod. - ja sa ako chemik pýtam, "a čo NIE JE chémia?"), a vedecké povedomie v tejto spoločnosti chýba často najviac tým, ktorí túto literatúru "odpisujú" ako "nedospelú".
IMHO horšie je byť tak dospelý, až sa zabudnete hrať... v biológii poznáme jav zvaný neoténia. Vo co go: u väčšiny živočíšnych druhov sa mláďatá vedia hrať, učiť, etc., ale v jednom momente túto schopnosť takmer úplne stratia a do konca života sú už viacmenej na jednej úrovni. Len niektoré živočíšne druhy si ju podržia celý život... pes, človek (jeho nekravatová verzia), no a u nich je možné učenie sa novým veciam cel život, relatívne ľahko a bezbolestne, až kým to neukončia nejaké starecké patologické procesy... a BTW všimli ste si, že koncept "hrajúci sa človek nad XX rokov je stratený prípad" poznajú len "white christian anglo-saxons" a všetci, čo sa tým pakom chcú podobať? Ono to bude asi tým, že kostýmová 40nička v commercial occupation, pre ktorú je "naučenie sa novej veci" synonymom zvládnutia naúčtovania nového daňového ojebu, teda niečo eticky pochybné a mechanicky na úrovni cvičenej opice (navyše na to iste sama ani neprišla), si dávno nejaký duševný vývoj samoukončila - ale toto predsa nemôže byť nejaký smerodatný vzor! Hoci v nízkom svete "vysokej" WCA kultúry ním, žiaľ, je. Masový človek je holt panoptikálna príšera.
Sranda je, že napr. v ZSSR sci-fi nikdy veľmi neriešili. Už od revolúcie mali tradíciu umeleckých avantgárd (futurizmus napr.) a sci-fi na to perfektne nadviazala a literárna veda to reflektovala práve ako taký "pohľad dopredu" a "príprava na riešenie problémov budúcna".
Čo sa týka významu fantasy, aspoň kultúrne, raz som sa takto hádal s kamošom, čo je zrovna literárny historik. Hodil hlášku, ktorá mi vyrazila poistné ventily - s predpojatosťou jemu vlastnou zahlásil, že epos je mŕtvy a prekonaný žáner. Ja si to nemyslím. Dobrý epos je veľmi silný útvar, ktorý môže "nie rušivo" niesť silné posolstvá (a o nich sú mnohé archetypy), a ich potrebu pociťujem. Problém je, že bez backgroundu sú staré eposy nezrozumiteľné pre bežného čitateľa, ale moderný epos, napr. tolkienovského typu, je stráviteľnejší.